7. Pocity

Z hľadiska bežného vedomia sa nám zdá, že naše pocity (vnemy, emócie a duševné prežívanie) závisia od vonkajších okolností: z nebezpečenstva vzniká strach, z hrubého slova – pocit krivdy, z vykonanej chyby – vina, zo stretnutia s milovaným – láska, zo «zlého správania» detí – podráždenie atď.

No z hľadiska Vedomia Stvoriteľa je všetko naopak – v našom vedomí už existujú podvedomé (neuvedomované, automaticky sa spúšťajúce) programy spúšťania tých či oných pocitov, emócií. Možno ich nazvať vzorcami cítenia. A práve vzorce cítenia plodia z «kvantovej polievky» (priťahujú do našej reality) zodpovedajúce okolnosti: strach plodí nebezpečenstvá a hrozby, pocit krivdy – ubližovateľa, vina – chyby, hanba – dôkazy Tvojej ničotnosti, hnev si nájde, na koho sa hnevať, nenávisť si nájde nepriateľa atď.

Pocity sú prvoradé a vonkajšie okolnosti druhoradé. Zmeň svoje pocity a Ty zmeníš svoju realitu.

Tento mechanizmus je veľmi úzko spojený ako s mechanizmom zhmotňovania našich presvedčení, tak aj s fyzikou túžob. Jedny presvedčenia plodia jedny vzorce pocitov, iné presvedčenia – iné. Ako sme už hovorili, Viera v

objektívnu, nezávisle od nás existujúcu realitu je spojená s prežívaním množstva strachov: strach zo smrti, strach zo života, strach z odsúdenia, strach z chyby, strach z konfliktu, strach zo straty peňazí, strach z choroby, strach z fyzickej a emocionálnej bolesti, strach o zajtrajšok, strach zo zmien, strach o deti, o ich budúcnosť, strach z nových začiatkov, strach zo strachu…

V dôsledku toho sa všetky naše túžby sústreďujú okolo túžby zabezpečiť Seba a svojich blízkych, ochrániť pred všetkými možnými strachmi a hrozbami, čo je v podmienkach «objektívnej reality» z princípu nemožné. A čím viac sa snažíme chrániť (zarobiť viac peňazí, získať viac kontroly, moci nad inými ľuďmi atď.), tým viac máme dôvodov na obavy a rozsah hrozieb, naopak, narastá. «Čím vyššie vzlietneš – tým bolestivejší je pád».

Viera v to, že my sami, svojím vedomím, tvoríme svoju realitu, nás povznáša, otvára nám široké možnosti pre inšpiráciu a tvorivosť, záujem o Seba, aktivujúc zápal hľadania a skúmania Príčiny v Sebe, sebapoznania, dáva nám možnosť naučiť sa zapínať práve tie pocity, ktoré chceme prežívať, presúvajúc ohnisko pozornosti našej mysle od «vonkajšieho» premýšľania a analýzy vonkajších udalostí k pozorovaniu vnútorných stavov a sebareflexii. Viera v to, že sme tvorcami vo všetkých ohľadoch, nás stimuluje učiť sa ovládať Seba, postupne oslabujúc (a potom aj celkom vypínajúc) programy reakcie na vonkajšie

podnety, a naopak, nadobúdajúc zručnosti vedomého tvorenia svojho stavu – živým slovom Pravdy, v modlitbe, meditácii, disciplíne mysle, vedomom pozorovaní a premene svojich pocitov, až po prežívanie Bezpodmienečnej Lásky a všetkých Jej odtieňov: od jemného duševného chvenia až po Božskú Milosť a Jednotu so všetkým súcim.

Vedomie Stvoriteľa nám dáva takú slobodu tvorivého sebavyjadrenia a otvára nám také perspektívy Najvyššieho Pôžitku prostredníctvom vedomého riadenia svojho stavu, že naše túžby nás «opreteky» pobádajú k tomu, aby sme sa venovali len tomuto: čoraz hlbšie a širšie odkrývať svoje tvorivé možnosti, svoje talenty, spoznávať Seba, osvojovať si stále nové a nové nástroje vedomého tvorenia a rozširovať arzenál nástrojov práce s vedomím, rozrastajúc sa do celého stromu Technológií Vedomia, v podstate Stromu Života, ktorého najsladším plodom sa stáva Technológia Lásky. Prečo Technológia? Pretože teraz môžeme spúšťať, tvoriť Lásku vedome, riadiac svoje vedomie. Sú tu kľúčové kroky, ktorých vykonaním získavame zaručený výsledok. Čo je to, ak nie technológia?

Áno, táto technológia, Technológia Lásky, od nás najprv vyžaduje osvojiť si množstvo fundamentálne nových zručností, «jemnú motoriku vedomia Stvoriteľa» – disciplinovať svoju myseľ presúvaním ohniska pozornosti na pocity, naučiť sa riadiť svoj energetický

stav, zastavujúc úniky a zvyšujúc prítok životnej energie, dodržiavať hygienu vedomia, vedome si voliť Vieru v dokonalosť všetkého, čo sa deje, znova a znova si navracať Zodpovednosť Stvoriteľa v akýchkoľvek situáciách a za akýchkoľvek okolností, nadobudnúť stabilný vnútorný dialóg s Vyššími, nadčasovými aspektmi svojho Ja (s Nadvedomím, Jednotnou Dušou, Jednotným Duchom, Bohom Otcom-Matkou, Vedomím Krista, bohmi-predkami a bohmi-učiteľmi, so svojím Vyšším Ja), hľadať a nachádzať Príčinu všetkého diania len v Sebe, denne rozvíjať svoje talenty, orientujúc sa podľa kompasu pôžitku, a nie povinností, – skrátka, naučiť sa žiť z Radosti, a nie zo strachu a pocitu dlhu («i odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom») a mnoho-mnoho ďalších dôležitých a svojou vnútornou silou a účinnosťou mocných, no vnútorným pocitom veľmi ľahkých – skrátka, skvelých a úžasných – zručností vedomia, – preto si to všetko vyžiada istý čas, takže nebuď k Sebe na tejto ceste príliš prísny a náročný, veď vo výsledku je to všetko vyvážené prístupom k Vyšším realitám a Najvyššiemu Pôžitku, vlastnému našej bohoľudskej podstate – Absolútnej Bezpodmienečnej Večnej Láske.

A to najhlavnejšie v tejto Technológii, Technológii Lásky, je to, že môžeme stvoriť Lásku, prakticky Živý Raj, uprostred akéhokoľvek pekla a povzniesť každú bolesť, utrpenie a trápenie do ich najvyššieho potenciálu – v nové a nové

fazety našich talentov a odtieňov bezhraničnej Dúhy Božskej Lásky.

Tak dokážu len bohovia. A my sa tomu s Tebou naučíme, Môj milovaný priateľ.

Je to v Tvojej prirodzenosti. Len to treba silno chcieť a vyžiadať si. Vyžiadať si svoju cestu. Prejav svoju Božskú vôľu na získanie slobody Ducha, odhalenie Vnútornej pravdy a osvojenie si zručností Absolútnej Bezpodmienečnej Večnej Lásky!

Takže pocity sú prvoradé a vonkajšie okolnosti druhoradé, vonkajší prúd udalostí sú len kulisy, v ktorých sa odkrývajú vzorce cítenia, na ktoré sme si zvykli. Vo vzťahu k predošlému spektru pocitov (hnev, pocit krivdy, vina, strach, hanba atď.) sa tieto vzorce cítenia často nazývajú emocionálnymi nábojmi. Tieto vnútorné emocionálne náboje sa u človeka formujú veľmi skoro, v detskom a dospievajúcom veku – v dôsledku prežitých emocionálnych tráum, a v ďalšom živote sa cyklicky reprodukujú, znova a znova v nás vyvolávajúc tie isté emócie, no možno s novými ľuďmi a v nových životných okolnostiach. Kulisy sa menia, podstata prežívania zostáva rovnaká – až kým človek nezačne hľadať a uznávať príčinu všetkého diania v Sebe a len v Sebe – nezačne sa venovať

sebareflexii, sebapoznaniu, neodhalí tieto «náboje» a «nezneškodní» ich.

A ako sa hovorí v tom vtipe: «na psychoterapiu padne päť rokov». No s Bohom, s Architektom nášho vedomia, táto cesta, cesta uzdravenia, trvá len zopár minút, ba priam okamihov. Práve na toto uzdravenie, premenu, transformáciu nášho vedomia Boha potrebujeme. Nie na to, aby sme sa neustále zaoberali negatívnymi následkami, ale na to, aby sme odstránili samotnú príčinu. Na to má byť predovšetkým zameraná naša modlitba:

«Pane, Otče náš, nauč nás vo všetkom a vždy, za všetkých životných okolností, hľadať príčinu v Sebe a len v Sebe – a keď ju nájdeme, napraviť ju», –

napovedá nám archimandrita Svätotrojickej lavry svätého Sergija Radonežského, otec Kirill (Pavlov), súčasný svätec a divotvorca. A zmysel tejto «nápravy» nespočíva v tom, aby sme prerobili Seba, ale v tom, aby sme prijatím Príčiny v Sebe, prijatím Zodpovednosti Stvoriteľa za svoje výtvory, ovládli Seba, vrátili moc Sebe a už ju nikdy svojou vierou neodovzdávali vonkajším objektom, vonkajším príčinám, vonkajším kulisám, či už sú to ľudia alebo «objektívne okolnosti».

Dobrá správa – a inšpirujúca zložka tejto vnútornej práce – spočíva v tom, že nakoniec

zisťujeme, že celá naša skúsenosť je dokonalá a že dokonca aj tieto primárne «detské emocionálne trámy», alebo, ako hovoria psychológovia, «koreňové epizódy», v ktorých sa sformovali tie či oné emocionálne náboje, tam boli vložené podľa nášho želania, boli nami vopred «naplánované», našimi vyššími aspektmi, našou Božskou podstatou, ako skúsenosť duše potrebná pre jej formovanie a nadobudnutie múdrosti. Celý ten «nedostatok lásky v detstve», o ktorom často hovoria psychológovia, bol majstrovsky zrežírovaný, aby sme po prejdení istého počtu opakovaní negatívnej skúsenosti, nenájduc žiadne vonkajšie riešenia, obrátili zrak dovnútra a naučili sa generovať Lásku, tvoriť Ju sami, a nebehali s natiahnutou rukou prosiac o lásku iných, rovnako chudobných ako my – rodičov, partnerov, manželov, priateľov…

Práve zo skúsenosti nášho zmyslového prežívania bezmocnosti, strachov, viny, oddelenosti, utrpenia a boja – zo skúsenosti našej duchovnej chudoby, hanby za vlastnú nedokonalosť, zotročenia všemožnými neresťami a závislosťami – sa rodia túžby po posilnení ducha: túžby po nadobudnutí Najvyššej Sily, Najvyššej Slobody, Najvyššej Vôle, Najvyššej Rozumnosti, Najvyššej Nebojácnosti, Najvyššieho Pôžitku, Jednoty, Celistvosti, Súladu a Lásky – všetkých tých vlastností, ktoré pripisujeme Bohu ako Najvyššiemu Potenciálu nášho rozvoja. A ako už teraz vieme, všetky túžby sú už splnené, išlo len o to, aby sa tieto túžby v nás zrodili a zosilneli. Preto

vďaka za to všetkým našim detským traumám a všetkým ťažkostiam, s ktorými sme sa stretli na životnej púti. A práve naša živá pocitová skúsenosť, najmä tá negatívna, poslúžila na posilnenie týchto túžob. Preto vďaka aj všetkým našim «negatívnym» pocitom, ktoré nás prinútili obrátiť sa dovnútra, hľadať a nájsť (alebo presnejšie, svojou Vierou stvoriť) Príčinu v Sebe. Stvoriteľa v Sebe. Boha v Sebe.

«Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je Nebeské kráľovstvo», – hovorí Kristus v Kázni na vrchu.

Chudoba ducha, keď je nami uvedomená, plodí v nás zodpovedajúce túžby, túžby zrodené z protikladu. Na druhej strane, túžby sú už splnené. Zostáva si vyžiadať výsledok a prijať ho naplno, prijať svoj Najvyšší Potenciál a nazvať Ho po mene. A práve tu prechádzame k vrcholu nášho vedomia, k našej «streche». Ktorá, mimochodom, bez takejto fundamentálnej prípravy ohľadom vedomej voľby svojej Viery, uznania a zosúladenia svojich túžob a prepísania vzorcov pocitov, skrátka, bez uznania faktu, že každý z nás (svojím vedomím) tvorí svoju realitu sám, môže ľahko «uletieť» – v podmienkach súčasnej nestability okolitej reality – ak sa náhodou základ budovy nášho vedomia ukáže ako nedostatočne pevný. Základ je položený, steny postavené, prechádzame k streche…