15. Efekt pozorovateľa

Zhrnutím vyššie uvedeného možno sformulovať takzvaný Efekt Pozorovateľa:

Stav vedomia pozorovateľa (jeho viery, presvedčenia, túžby, pocity, myšlienky a jazykový obraz sveta, ktorý ich udržiava) určuje ním pozorovanú realitu.

Rôzni pozorovatelia majú rôznu realitu. Obraz sveta zakotvený vo vedomí pozorovateľa, teda jeho šablóna vnímania, je primárny vo vzťahu k realite a určuje ju, a teda aj celý jeho, pozorovateľov, život. Pozorovateľ – to je každý z nás, každý človek, každý nositeľ vedomia. Ak sa u pozorovateľa mení obraz sveta, mení sa aj jeho realita. Nemá zmysel sa hádať, ktorá realita je reálnejšia alebo ktorý obraz sveta je správnejší. Zmysel má zaoberať sa iba tým, či si Ty vo svojom obraze sveta a v ním plodenej realite šťastný, alebo nie.

Rôzni pozorovatelia majú rôznu realitu. Ale prečo predsa len vnímame realitu vo všeobecnosti podobným spôsobom, prečo môžeme hovoriť o akýchsi pre všetkých spoločných veciach ako o objektívne existujúcich, pre všetkých rovnako vnímaných, a navyše na tomto základe budovať celý systém spoločenských vzťahov: výrobu, ekonomiku, právo, štátne a sociálne inštitúcie? Pretože máme základný

jazykový obraz sveta, kde stolička je stolička, stôl je stôl, skriňa je skriňa (hoci so štátom a ekonomikou je to už zložitejšie). Jazyk nám umožňuje rozumieť si navzájom, dohodnúť sa na niečom a účinne spolupôsobiť – dokonca nie na úrovni prenosu informácií, ale na úrovni samotného tvorenia kolektívnej reality – vďaka jazyku vyčleňujeme, teda formujeme, z kvantovej polievky všetkých možných stavov sveta nám zrozumiteľný obraz našej skutočnosti.

Čo však robiť, ak zrazu zistíme, že náš obraz sveta, naša šablóna vnímania reality, nás nerobí šťastnými? Ak sme kvôli nej nútení bojovať jeden s druhým a s prírodou o vlastné prežitie, ak trpíme, chorľavieme a umierame? Ak sa naša kolektívna realita stala továrňou na utrpenie, do ktorej dodávame stále nové a nové generácie našich detí? A čo viac, my ako spoločnosť sme to už prijali ako normu a teraz – v školách a na univerzitách – jednoducho študujeme zákony „objektívnej reality“, čím v podstate upevňujeme tento obraz nám cudzej a vo všetkých zmysloch nebezpečnej okolitej skutočnosti, kde ak nie príroda, tak ekonomika, politika, konkurenti, vojnový nepriateľ, zbrane hromadného ničenia, nesprávna strava, lúpežník, maniak, choroba, lekárska chyba, zlá vláda, nešťastná náhoda a starnutie – nás aj tak zabijú? Čo si so všetkým týmto počať? Ako zmeniť svoj obraz sveta, svoju šablónu vnímania?

Na začiatok – zachcieť. Veď túžby sa na kvantovej úrovni samy napĺňajú. Zachcieť zmeniť svoje viery a presvedčenia o „objektívnej, nezávisle od nás existujúcej realite“. Priznať pravdu, že sme rukojemníkmi (čítaj „otrokmi“) tejto Viery, začať nazývať po mene tie pocity, tie emócie, ktoré z tejto Viery vychádzali a zvyčajne nás ovládali: priznať strachy, krivdy, vinu, hnev, hanbu vlastnej bezvýznamnosti; priznať tie túžby, ktoré z nastavení našej Viery, rovnako ako emócie, nami vládli a prechádzali už do kategórie závislostí – prejedanie sa, žiadostivosť, smilstvo, filmománia, vášeň pre predstavenia, závislosť od peňazí a vonkajšieho komfortu, chamtivosť, baženie po zisku a pôžitkoch za každú cenu, závislosť od kávy, od sladkého, od rôznych druhov stimulantov a energetických nápojov, túžba po nadradenosti nad inými, túžba po moci, večné hľadanie vinníkov a vonkajšieho nepriateľa…

A keď Ty uznáš súčasný stav vecí za nenormálny. Keď v Tebe zosilnie túžba to zmeniť. Keď vyskúšaš všetko – od psychoterapie, afirmácií, vizualizácií, meditácií, metód NLP a motivačných tréningov slávnych guruov až po transurfing, ayahuascu, huby a správne formulovanie zámerov, a… zistíš, že to všetko nefunguje, alebo má len obmedzenú trvanlivosť a v konečnom dôsledku sa obracia v rovnako silné a opačné spätné rázy, prepady a emocionálne vyhorenia, vtedy budeš súhlasiť s tým, že kiežby Boh bol a kiežby On bol Tým, kto nehľadá naše uctievanie, ale

pomáha nám samým stať sa tvorcami svojej reality, teda ovládnuť vlastný obraz sveta, ovládnuť schopnosť meniť svoju šablónu vnímania.

Práve na to potrebujeme Boha. Nie aby nás chránil pred nebezpečenstvami a obdarúval dobrami, ale aby nás naučil ovládať svoje vedomie, svoje skutočne božské vedomie, tvoriť svoju realitu vedome. Veď my ju aj tak tvoríme – každú sekundu, každý okamih – či si to uvedomujeme, alebo nie. No Boh nás môže naučiť, ako to robiť vedome. Boh nám môže pomôcť zmeniť našu šablónu vnímania, vykročiť zo stavu obete do stavu vedomého Tvorcu svojho sveta.

Ty sa opýtaš, prečo to teda neurobil skôr? Prečo nás vôbec odsúdil na túto skúsenosť utrpenia, strachov a boja o prežitie, ak to všetko bola len viera, viera v objektívnu realitu, a toto sa dá zmeniť? Všetko je veľmi jednoduché, pretože Jeho, takého Boha, jednoducho nebolo, pripomínam, že Boh – to je kolektívna viera, a my ako ľudstvo sme nosili pod srdcom a porodili takého Boha práve ako výsledok nášho utrpenia a strachov a boja o prežitie.

Boh – to je vrchol evolúcie nášho vedomia, To Je Náš Súhrnný Najvyšší Potenciál. A úmerne tomu, ako prechádzame našou evolučnou cestou, náš Boh ako kolektívna viera sa tiež vyvíjal – najprv to bola jednoducho Vyššia Sila, potom táto Sila rozdeľuje Seba na dvoje a objavuje sa Dobro a Zlo, pokušenie, hriech,

Zákon a Trest za nesplnenie, potom sa na jednom z pólov formuje Obraz Všepríťažlivosti, Najvyšších Božských vlastností a Najvyššieho Pôžitku, a napokon sa objavujú Božská Láska a Najvyšší Rozum, také Všeobjímajúce, že Boh Sám Seba prináša v obetu, aby nás vykúpil z otroctva (otroctva nevyhnutného pre náš vývin), z otroctva duálneho vedomia a otroctva materiálnej skutočnosti.

Menili sme sa my – menila sa aj naša viera, menil sa náš Boh. A teraz nás nielen vykupuje Vlastnou Obetou z otroctva predošlej viery, ale On nás učí byť sami bohmi, byť Láskou, milovať bezpodmienečne a spolutvoriť Samotnú Lásku.

Kristus – to je bod zhody a náš, kolektívnou vierou a úsilím svätých vynosený spôsob, ako zmeniť svoj individuálny a kolektívny obraz sveta, svoju šablónu vnímania. Spôsob, ako ovládnuť Seba samých. Náš spôsob, ako sa stať vedomými tvorcami vesmíru. Celého stvorenia. Samotného Vedomia, ktoré zo Seba plodí celé stvorenie.

To aj znamená byť Bohom – tvoriť Samé Seba zo Seba, tvoriť Vedomie z Vedomia. My sme Kolektívny Boh. A práve teraz sa Ním stávame.

A Kristus, pripravujúc toto dielo ako Kolektívny Boh svätých, ktorí sa zasvätili Jeho tvoreniu, činí

nás všetkých bohmi, vykupujúc z otroctva predošlých vier a duálnej skúsenosti, aby sme sa mohli stať čiastočkami Tela Jediného Boha, pomáhajúc nám znovu nájsť celistvosť, spájajúc v nás póly duálneho vedomia – Boha a človeka, Mužské a Ženské, vrch a spodok, minulosť a budúcnosť – v novom treťom, v Láske. Láske, Ktorá sa nikdy nezačala a nikdy neprestane byť. Láske Absolútnej, Bezpodmienečnej, Večnej. V Ktorej...